Herbert sa vracia 1.časť
V tejto časti baník menom Theodor odhalí veľké tajomstvo pri nebezpečnej ceste za pokladom. Spolčí sa spolu s Herbertom, ktorý sa nečakane vráti. Herbert mu navrhne veľmi lákavú ponuku, ktorú Theodor nemôže odmietnuť. A tučniaci vonku netušia, aká hrôza sa chystá...
Tučniaci na CP sa zabávali, no aj pracovali. Mnoho z nich si našlo prácu v Mine. Patril k nim aj Theodor. Bol spokojný so svojou prácou a zarábal nemalé peniaze. V Mine okrem všetkého stretával svojich priateľov a spolu s nimi bláznivo jazdili na vozíkoch na odvážanie hliny. Jedného dňa Theodor navrhol:
"Poznám jedno miesto, kde je hora zlata. To miesto je tu v Mine."
"Kde to je?" spýtal sa Eric, jeho kamarát.
"Za podzemným jazerom. Treba prejsť len cez jeden vodopád. Už som tam bol."
Niekoľký nahlas zaprotestovali. Chodiť pri podzemné jazero bolo prísne zakázané. Všetkým bolo jasné prečo. Voda je tam veľmi hlboká a steny klzké. Okrem toho je známe, že ak sa niekto stratí pod hladinou tohto jazere, už sa nevynorí. Tučniaci veľmi dobre poznajú príbeh o jednom odvážlivcovi, ktorý sa chcel dostať cez podzemné jazero. Šmyklo sa mu a utopil sa. To ich odvádza od jazera. Avšak za odmenu by to zrejme stálo.
"Zoberieme lano. Uvidíte, nič sa nám nestane."
Išlo s ním päť tučniakov. Pomaly postupovali do jaskyne. Keď začuli šum vodopádov, vzrušene si začali šepkať. Jeden tučniak čosi vykríkol a utekal späť. Theodor sa zachichotal. Eric sa k nemu pridal.
"Bojko," usmial sa Theodor.
O chvíľu už vodopády hučali. Theodor si okolo pása uviazal lano. Tak urobili aj zvyšní štyria. Potom ho uviazal o jeden koral. Začal opatrne postupovať k vodopádu. Hladila sa nepokojne mrvila. Onedlho bol celý zamáčaný. Je tu najťažší krok. Preskočiť na druhý ostrovček. Nadýchol sa a skočil.
Zaliala ho ľadová voda. Chcel sa vynoriť, no silný prúd vodopádu ho tlačil nadol. Dych sa mu skracoval. Chcel vykríknuť. No nešlo to. Akosi nabral silu a zachytil sa ostrovčeka. Vykotúľal sa nahor. Náhle sa mu niečo nezdalo.
Eric a ostatní boli preč. Zakričal na nich. Lano bolo pretrhnuté. Zhíkol. Vzápätí sa však pokarhal. Určite sa iba zľakli. Usmial sa. Uvedomil si, že musí prejsť ešte cez jeden vodopád. Nasal vzduch a skočil. Mal však divný pocit, akoby sa doňho zabodávali čiesi oči.
Theodor sa priplazil k pevnine. Šťastne si vydýchol. V kúte bol rebrík vedúci nahor. Aspoň už nebude musieť absolvovať tie strašné vodopády. Usmial sa. No skutočne šťastný bol, až keď uvidel tú hŕbu mincí, psteňov, drahých kameňov, diamantov a všakovakých iných vecí. Nesmierne ho zaujala jedna kniha s nápisom Secret. Kniha bola popísaná päťcípimi hviezdami. Otvoril ju.
"Páni!" zvýskol.
V knihe zbadal návod, ako premeniť hlinu na striebro. Ako zmeniť strom na hada. Ako presúvať veci pomocou čarov. Na zemi ležal klobúk s takými istými hviezdami a vedľa neho palička, na ktorej bol zasadený amethyst. Znova zvýskol.
Začal si nacvičovať čary. Veľmi ho potešilo, že má pre ne zrejme nadanie. Keď začal byť hladný, ľahko si premenil dva kamene na pizzu a pohár pomarančového džúsu.
"Tajomný čarodej CP? To by sa mi páčilo!"
"Nie tak rýchlo, tučniačik."
Theodor sa zvrtol. Oproti nemu stálu mohutný biely medveď. Vedľa neho stál červený krab. Theodor sa nenechal zastrašiť.
"Nesmrteľná dvojica Herbert a Klutzy?" Uškrnul sa. Potom vystrelil pár zaklínadiel.
Všetky však Herberta i Klutzyho obišli. Až potom si všimol paličku v Herbertových rukách, s rovnakým amethystom, len ten bol červený. Taktiež mal červený klobúk.
"Pozoroval som ťa. Pre čarovanie máš nadanie."
"To teda mám," opatrne súhlasil Theodor. Herbert sa mu celkom pozdával.
"No nemáš nadanie pre nič iné na CP, je tak?" spýtal sa Herbert. Theodor smutne prikývol.
"Tak sa pridaj ku mne! Dvaja čarodeji, a ešte takí mocní! No tak, čo vravíš?"
Theodor zaváhal. Obracal to vo všetkých významoch. Vedel, že Herbert je zlý, no on proti nemu ako takému nikdy nič nemal. Ja nič, tebe nič. Rozhodol sa.
"Súhlasím."
"Výborne. Tak, kde začneme?"
"Ako to myslíš?" nechápal Theodor.
"Čo chceš zmeniť? Prevrátiť Iceberg? Navštíviť Rockhoppera? Ísť na tajné miesta CP?"
Theodor sa zamyslel.
"Chcem zajať všetkých pufflov." Zachytil Herbertov podozrievavý pohľad. "Pomsta za to, že ja som nikdy nijakého puffla nemal."
"Môžme začať. Ale počkaj, niečo sa ťa ešte spýtam."
"Pýtaj sa."
"Čo s nimi?"
Ukázal na tučniakov uviazaných okolo stĺpu. Spoznal v nich svojich priateľov. Mali zaviazané ústa a skoro vôbec sa nemohli hýbať. Bolo mu ich ľúto, no stúpal v ňom hnev, ako sa na ňom kedysi smiali keď spadol z vozíka, ako ho sácali do hliny, ako doňho zádzali snehové gule. Uškrnul sa.
"Nech zistia, ako ďaleko je ďalší ostrov," povedal lišiacky. Herbert sa začal rehotať a Eric zakvílil. Čo sa to len s Theodorom stalo?
